Akademická maliarka Veronika Gabčová Lučeničová je slovenská výtvarná umelkyňa, reštaurátorka a pedagogička. Vo svojej voľnej tvorbe rada experimentuje a neustále hľadá nové horizonty pre vyjadrenie sa, či už v maľbe, sochárskom reliéfe alebo sochárskom objekte. Dokáže pri tom veľmi dobre využívať rôzne techniky a materiály. Prepája viaceré výtvarné médiá. Prechádza od maľovaných obrazov, k zjednodušeným kresbám, cez reliéfne asambláže k priestorovým, hravým objektom, od malých, komorných diel k pôsobivým, rozmerným realizáciám v architektúre.

Napriek všetkému, je ale pre ňu dominantnou expresívna maliarska tvorba. V nej dokáže obsiahnuť aj veľkorozmerné plátna, či už ako solitéry, diptychy alebo triptychy. Skúma základné, dokonalé, jednoduché pratvary – štvorec, kruh. Hľadá vzťahy detailu a celku. Charakteristická je pritom výrazná, svieža farebnosť. V abstraktných štruktúrach vibrujú línie, niekedy čisto intuitívne, zdanlivo náhodne „nahodené“, inokedy s konkrétnymi figurálnymi prvkami. Silne emotívne, zvlnené krivky ženských tiel nás priam vťahujú do obrazov, ako do roztvorenej náruče, rozochvené ženské emócie sa prelievajú z plátna na plátno v dynamickom napätí. V kresbách sa dynamika ešte znásobuje a jej načrtnuté akty, modelované prameňmi línií expresívnych ťahov kontrastujú s pevne osadeným podkladom grafických odtlačkov.

Do svojej tvorby prenáša dynamiku jej vlastného videnia sveta. Vníma ho veľmi komplexne, ako priestor nekonečného kozmu, ako priestor, v ktorom nikto nie je izolovaný iba v sebe, ale kde všetko so všetkým súvisí, kde neustále komunikujeme s inými ľuďmi. Jej svet je svetom človeka – ženy, s hlboko zakoreneným, akoby predurčeným poslaním, hľadať prirodzenú krásu a súlad i tam, kde sa vynára rôznorodosť.

Azda aj preto nachádza veľkú inšpiráciu v sochárskych objektoch, ktoré ju, ale len zdanlivo, odvádzajú od plošnej maľby do voľného priestoru. Svoju tvorbu s rôznymi, trojrozmernými materiálmi vrství a zároveň kombinuje – hravo a uvoľnene. Od mäkkých, hrdzavejúcich tvarov železných plôch a tyčí, prestupuje k hladkým, vylešteným prvkom nerezu či skla. V niektorých objektoch dokáže tvrdý kov a krehké sklo vložiť do jedného celku tak, ako sa v nás prepájajú substancie mužských a ženských princípov. Experimentuje so svetelnými prvkami farebných pásov a línií, uvedomujúc si a využívajúc pominuteľnosť, chvejivú dočasnosť, ktorú svetelný tok v inštaláciách vytvára.

V celej doterajšej tvorbe Veroniky Gabčovej Lučeničovej sa odvíja určitý spôsob komunikácie, akýsi vnútorný rozhovor medzi tvorcom a divákom, pričom od obidvoch sa očakáva aktívny prístup. Aj napriek rôznorodosti foriem, artefakty navzájom úzko súvisia, tvoria súčasť nespochybniteľného celku. Jej diela spoločne utvárajú zvuk jediného, čistého a harmonicky znejúceho vizuálneho nástroja, ktorého hudba vyviera z ľudského, vnútorného sveta a je len pretransformovaná do plôch, farieb a tvarov.

Pozorovať, vyjadriť sa, ale najmä nezostať ľahostajný, bez názoru či bez snahy o pochopenie a hľadanie súvislostí – to je charakteristické pre jej umelecký i životný postoj. Dotknúť sa strún, ktoré prelomia ticho prázdnoty a predostrú pred nami určité vizuálne podnety, vplývajú na naše subjektívne pocity, a hľadajú v nás práve tie podstatné maličkosti, ktoré vytvárajú nesmiernu variabilitu celého nášho vesmíru, nášho života.

Mgr. Darina Arce (kurátor)